Ak sa opýtate žiakov v akomkoľvek ročníku akéhokoľvek typu školy, ktorý predmet nemajú radi, drvivá väčšina vám odpovie, že slovenský jazyk. Prečo je to tak? Poďme sa pozrieť tomuto predmetu bližšie "na zúbky!".
Slovenský jazyk patrí do skupiny slovanských jazykov, čo znamená, že podlieha zákonitostiam gramatiky daných jazykov. Aby sme pochopili tieto zákonitosti, mali by sme najprv poznať základy morfológie jednotlivých jazykov:
Pri porovnávaní všetkých jazykov sveta sa zistilo, že podľa tvorenia slov a slovných tvarov sa jazyky delia na:
Aglutinačné
Flektívne
Introflektívne
Analytické
Polysyntetické
Aglutinačný typ jazyka - jednotlivé gramatické kategórie sa vyjadrujú vždy osobitnou príponou, takže v gramatickom tvare sa k základu priliepa (aglutinuje) niekoľko prípon. Tento typ sa vyznačuje veľkým množstvom prípon, ale aj ich nemennosťou. K aglutinačnému typu patria – napr. maďarčina, turečtina.
Flektívny typ jazyka - jednou gramatickou príponou sa vyjadruje viac gramatických kategórií, prípony sú rozmanité. K tomuto typu jazyka patria - bulharčina, aj slovenčina.
Introflektívny typ jazyka - gramatické tvary sa tvoria formálnymi zmenami hlások vnútri základu slova, napr. v nemčine sa množné číslo od slova der Vater (otec) tvorí prehlasovaním koreňového a na ä: die Väter. Introflexia prevláda hlavne v arabčine.
Analytický (izolačný) typ jazyka - tvary sa tvoria pomocou osobitných slov (zložené tvary). Typickou črtou analytických jazykov je nemennosť plnovýznamových slov. Tvary sa pri menách tvoria pomocou predložiek, pri slovesách rozmanitými pomocnými slovesami. Sem patria angličtina a francúzština.
Polsyntetický typ jazyka - (napr. čínština), slová sa neskloňujú a nečasujú. Typické je tu skladanie slov.
Slovenčina je prevažne flektívny jazyk. Flektívnosť sa v nej prejavuje rozdielmi v sústave tvarov, rozdielmi v skloňovaní podstatných a prídavných mien, čísloviek, zámen, ale aj rovnakým počtom pádov, homonymiou, synonymiou pádových prípon. Výraznou flektívnou črtou slovenských slovies je veľký počet vzorov.
Morfologická stavba slovenčiny je teda v podstate flektívna, ale dopĺňa sa aglutinačnými a analytickými prvkami pri ohybných slovných druhoch a polysyntetickými prvkami pri neohybných slovných druhoch.
Takže z tejto strašidelnej teórie je nám jasné, že zo všetkých svetových jazykov má slovenský jazyk, spolu s bulharským, najťažšiu gramatiku, ktorá v sebe kombinuje viacero morfologických princípov. Nečudujme sa preto, že študenti apriori odmietajú učiť sa pravidlá, ktoré sú tak veľmi komplikované. Anglický, či nemecký jazyk majú pre nich jednoduchšiu logiku, ako slovenčina. A to nie je všetko. Nielenže od nich chceme, aby vedeli pomenovať väčšinu gramatických javov, ale mali by vedieť s nimi pracovať do tej miery, aby správne a efektívne využívali zásady a pravidlá spisovného jazyka v rôznych komunikačných situáciách.
Skúsme im teda pomôcť aspoň s tým a naučme ich, čo to efektívne a vhodné komunikovanie vlastne je.
